No.1 - Ako sme začali

18.05.2017

    Písal sa rok 2009, a my sme už siedmy rok vyrábali záhradný nábytok z masívu. Ja som začal chodiť do prvého ročníka na VŠ, zatiaľ čo otec sa popri bežnej práci stále venoval stolárčine. Za  tie roky mal toho, ako on, tak aj ja dosť, a chcelo to zmenu. V tom čase sme mali plne zariadenú stolársku dielňu, a práca v nej, ako taká otca bavila. Posledné zákazky na nábytok sa dokončili ešte do konca roka. Prišla zima, a trochu voľného času, čo viedlo k zamysleniu sa, čo ďalej. Od tej doby ubehlo už sedem rokov. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim opísať ako sme začínali.

    Inšpiráciu začať včeláriť našiel otec u  švagra, ktorý choval včely už niekoľko rokov. Požičal otcovi literatúru, ten začal študovať, a viem si celkom dobre predstaviť čo sa dialo v jeho hlave. Nábytky sme sa vždy snažili vyrábať čo najlepšie, a otec istotne plánoval, ako bude vyrábať tie najlepšie úle, rámiky a ako bude budovať včelstvo. Našiel sa v tom dokonale. Ja som v tom čase mal 20 rokov, a na starosti úplne iné veci, ako včely. No, či som chcel, alebo nie pokiaľ som býval s rodičmi včeláreniu sa ujsť nedalo.

    Nastala jar, a spolu s ňou ten okamih, kedy otec cez inzerát kúpil dve včelstvá spolu s úľmi. Keď som ich prvý krát videl, nevedel som či sa mám smiať, alebo si klepať na hlavu, čo to ten Ivan dotiahol 300 metrov za dom, kde mala byť včelnica. Vzhľadom na to, aký bol otec puntičkár, a perfekcionista som dodnes nedokázal pochopiť prečo domov dotiahol tie dve opachy. Nielenže bol každý zo štyroch medníkov iný, bol zázrak, že to prežilo cestu, keďže to celé držalo len silou vôle. Vedel som to ja a aj mama, že otec nebude môcť spokojne spávať, pokiaľ nevyrobí kompletné nové úle (spodky s letáčom, medníky a striešku).

    Celkom si pamätám si na to obdobie, bohužiaľ v tom čase bolo pomerne chladno, a obe kúpené rodiny nemali takmer žiadne zásoby. V tej dobe sme na to takto nepozerali. Priviezli sa včely na zhruba 8 až 10 rámikoch, a najlepšie čo nás napadlo, bolo pridať druhý medník s 10 rámikmi. Bolo to niekedy v období pred kvitnutím agátu, tak sme sa tešili, ako budeme točiť med. Nakúpilo sa kompletné vybavenie, dymák, rozperáky, metličky, klobúky, proste všetko, čo treba na včelárenie. Nesmel chýbať ani medomed.

    Následujúce dva týždne bola zima, dážď, a včely takmer uhynuli. Bez zásob, a možnosti si niečo nanosiť, nemali včely veľkú šancu prežiť. Dnes sa tomu už len smejeme, že ako sme parádne včelárili. No v tej dobe sa v podstate rozhodovalo či ten medomed a vybavenie si necháme, alebo predáme. Našťastie zasiahla vyššia moc. Babka pri jednej z jej nespočetných ciest z kostola, stretla istého staršieho pána. Mal už pomerne dosť po sedemdesiatke, a včeláril takmer päťdesiat rokov. 

    Pamätám si na to ako dnes, keď prvý krát prišiel na otcovu včelnicu a len sa chytal za hlavu. "Čo ste to vy porobili, včely máte hladné, ale hlavne, že máte medníky". Našťastie mal ten pán zľutovanie, a zrejme videl v otcovi potenciál, tak ho začal učiť. Postupne krok za krokom, cez jednotlivé včelárske obdobia. Mám pocit, že ešte do konca roka sme mali viac ako päť rodín. Prakticky dve sezóny sa otec učil včeláreniu, rozmnožovaniu včiel, liečeniu, chytať roje, alebo len obyčajné základy, ako pracovať na včelnici, ako sa správať k včelám, ako sledovať prírodu. Je to ho naozaj veľa, a učíme sa dodnes.

    Odvtedy ubehlo sedem rokov, a dnes otec učí mňa. Dá sa povedať, že sa učíme stále. Chovať včely je mimoriadne náročné na vedomosti, zručnosti, skúsenosti, a v slovenských podmienkach aj na financie - aspoň v začiatkoch.

Ako hovorí otec, chovať včely nie je len tak. Keby to bolo ľahké, chová ich každý blbec.