No7. - Príprava a prevoz včelnice na nové miesto

    Prevoz našej včelnice nie je nikdy jednoduchý. Je to pomerne veľký kolos vážiaci niekoľko ton. Pritom treba brať v úvahu, že včela je špecifický tvor, a práca s ňou je vždy iná. Nie vždy sa dá všetko do detailu naplánovať a zároveň nie vždy všetko klapne na 100%. Pri včerajšom prevoze sme mali tak povediac šťastie v nešťastí. Ale pekne poporiadku......

    Všetko začalo super, o 18:00 hod. sme prišli na včelnicu a začali sme vykladať všetky veci, ktoré boli potrebné na zaistenie návesu: gurtne, dosky, rozpery atď., práca nám išla svižne a bez problémov. Prvé menšie zdržanie prišlo s tým, že momentálne sú včely už v plnej sile a s kombináciou včerajších teplôt, sa jednotlivé včelstvá chladili na letáčoch aj po zotmení. Neostalo nám nič iné, len rozkúriť dymák a včely zadymiť naspäť do úľa. Až v tomto momente bolo možné zavrieť letáče a začať prichystané gurtne sťahovať. Toto bolo potrebné spraviť takmer na všetkých úľoch. V momente, keď boli všetky včely zatvorené, mohlo sa začať chystať ostatné. Pri takomto návese potrebujete rôzne drevá slúžiace ako podklady, stojany, fošne - fakt je toho veľa.

    O 23.00 hod. sme boli na ceste, a tá pravá "sranda" mala len prísť. Necelé dve hodiny trvalo prejsť 80 km trasu do dediny, kde včely čakal nový agát. Po tento moment išlo všetko hladko. Miesto, kde mal náves parkovať bolo vopred vybrané. Viedli k nemu 3 cesty. Neviem prečo, ale vybrali sme si tú najdlhšiu, a o to horšiu - 2km do kopca, v začínajúcom daždi, po fakt hrboľatej poľnej ceste. Ten dážď sa vo výsledku ukázal ako to pozitívnejšie. 

    V jednom momente, nevieme presne kde, museli 3 horné rodiny nadskočiť. Medníky sa odlepili od spodkov úľov a zároveň sa pohli. Dve smerom von z návesu a jedny dovnútra. Pri tých otrasoch, po rozbitej ceste, boli včely nervózne, tma-netma začali vyliezať von. Zistili sme to až na mieste kde mala ostať včelnica. Všetky tri úle držala len gurtňa. Do toho začalo pomerne silno pršať, nehovoriac o meter vysokej pŕhľave všade naokolo.

    Nedalo sa nič robiť a museli sme to začať dávať do poriadku. Šofér Janko, ktorý nám včely vozí naštartoval krovinorez, a ja s otcom sme začali vykladať všetko náradie a potreby, ktoré boli na návese. Keď sme si ako tak vytvorili miesto na pohyb, museli sme napraviť posunuté úle. Avšak v tom okamihu už bolo dosť včiel vonku na medníku a letáči. Bavíme sa o tisíckach včiel. V tejto chvíli však dážď prišiel vhod, lebo podstatná časť včiel sa zlepila dokopy, a nepredstavovali taký problém. Rozkúrili sme dymák, a začali sme ich dymiť naspäť do medníka. No pohnúť so včelami, ktoré sú v troch medníkoch, na 30 rámikoch plných medu, nie také jednoduché. Taký úľ má 80 až 100 kg a nie je to činka, že ho máte začo chytiť. Po necelej hodine sa nám podarilo pohnuté úle napraviť. Dostali sme síce pár žihadiel, ale to nám nevadilo, hlavne, že sme ich dokázali zachrániť. Dážď začal ustupovať a nás čakalo ešte všetko odstrojiť. Všetky gurtne dať preč, poukladať náradie, pomôcky, a na záver otvoriť letáče. O štvrtej ráno sme mali všetko hotové, a mohli sme ísť domov. Unavení, ale spokojní, že sú včely na dobrom mieste.

    Keďže nám tie tri rodiny mohli aj spadnúť, mali sme šťastie v nešťastí. Mohlo byť aj horšie. Včely budú teraz niekoľko týždňov na tomto mieste, čaká ich tu rozkvitnutý agát a veľký lipový les. My máme poučenie tiež - treba si lepšie rozmyslieť, ktorou trasou a ako pôjdeme nabudúce.